Cesta Ukrajinou mi ukázala, že v niektorých častiach Európy je stále stanica pýchou mesta. Návšteva obyčajne začína práve tu. Dovezie vás sem vlak a je tu konečná autobusov. Ďalej sa mesto rozplýva do šedivej farby.
V Čiernej hore nevyzerajú stanice nijak vábivo. Strohé, šedivé stavby na kraji miest, ktoré vyrástli niekdy v sedemdesiatych rokoch. Prvý kontakt z mestom, ktorý radšej hneď pominieme. Až príliš sa podobajú tomu mílovickému.
Zabudlo sa naňho?
V posledných niekoľkých číslach Respektu sa objavujú zmienky o tomto desaťtisícovom mestečku. Železnica je tu naozaj dôležitá. Mesto rozdeľuje na dva nerovnorodé polovice. Denne ňou "mílovičský" odchádzajú za prácou – a večer zase prichádzajú. V piatok ňou tiahnu party "amerických žoldnierov" na milovické cvičiská. Spojenie autobusom tu nie je práve najlepšie, a preto prvý kontakt s mestom je práve s jeho nádražím. Nič vábivé a predsa symbolické. Ako veľký počet iných budov v meste je aj prvá časť stanice spustošená a pripravuje prichádzajúceho na to, čo ho čaká. Nikto nemá vôľu odstrániť – napraviť toto reziduum z minulej doby. Privítať ľudí, ktorí sem prichádzajú alebo sa vracajú o niečo príjemnejšie než pohľadom na trosky.
Friendly atmosféra nádraží akú prezentuju ČD sa tu nekoná. Bicykel si tu nie je kam oprieť, lístky do 17:00. Prístup z reparovaných sídlisk dosť zlý, vzhľadom k tomu, že jediný oficiálny prístup k budove je zo starých milovíc.
Občas sa ozve že po elektrifikácii trate medzi Lysou a Milovicami sa pohnú ľady a trebárs zvalia staré nádraži, ale elektrifikácia sa odkladá.
Kto dáva váhu prvému pohľadu, pre toho Milovice nie sú vhodné na zablúdenie.