Už je to viac ako päť rokov, čo sme pripravovali diskusiu 25. rokov po Černobyle. Vtedy som pracoval v Štátnom ústave radiačnej ochrany v Prahe. Mala sa niesť v duchu, že Černobyl bol jedinečná havária, ktorá sa už nikdy nezopakovala a ani sa nezopakuje. Keď prišiel 11. marec 2011. V priebehu týždňa sa svet postupne dozvedal pravdu o ďalšej jedinečnej havárii tentokrát v Japonsku.
Černobyl i Fukušima (a popri nich ďalšie menšie nehody jadrových zariadení) nás učia, ako sa rádionuklidy správajú v životnom prostredí. Svet sa na chvíľu stane veľkým laboratóriom a sledujú sa cesty rádioaktívnych prvkov okolo zeme. Napríklad rádioaktivita z Fukušimi dorazila do Prahy približne za týždeň. Keď ustane všetok ten poprask, sledujeme ďalej, ako rádionuklidy migrujú pôdou, vodou, dostávajú sa do rastlín, živočíchov,… Rádionuklidy, ktoré pochádzajú z ľudskej činnosti a v prírode sa do začiatku atómovej éry nevyskytovali, nazývame umelé. Dnes ich už môžeme nájsť v životnom prostredí všetkých svetadielov a oceánov.
O to viac ma mrzí, keď niekto marginalizuje následky havárii na ľudí a na životné prostredie. Už len samotné rozšírenie umelých rádionuklidov okolo celého zemského povrchu v priebehu šesdesiatich rokov je výrazným vplyvom.
Radiačná dávka pochádzajúca zo všetkých havárii, jadrových testov a vôbec z celého jadrového priemyslu je síce malá oproti dávke žiarenia, ktorú dostávame z prírodných zdrojov, nemôžeme ju však zanedbať. V prvom rade preto, že presahuje úroveň, na ktorú sa organizmy adaptovali a v druhom rade preto, že radiácia je len jedným z faktorov, ktoré spolupôsobia na človeka. Podobne ako radiácia na človeka pôsobia ďalšie stresory v našom životnom prostredí napr. UV žiarenie, ozón, ťažké kovy a niektoré organické látky. Všetky tieto faktory nútia organizmy, aby sa proti ich negatívnym následkom, čo je v tomto prípade predovšetkým produkcia voľných radikálov, bránili a aby udržali organizmus v rovnováhe. Kapacita takého obranného mechanizmu je však obmedzená a jej aktivizácia prebieha na úkor iných biologických dejov.
Multistresorový efekt sa prejavuje na zdraví v podobe rôznych ochorení (onkologických, imunitných, genetických), ktorých príčiny sú často nejasné.
Následky a obete jadrových havárii zďaleka nie sú vyčíslené a sám som zvedavý, či vôbec niekedy budú. Možno to čaká až na ďalšie generácie, ktoré na štatistiky pozrú s odstupom a nadhľadom. V súčasnosti mám skôr pocit, že záujem o tento rádioekologický a rádiobiologický výzkum v našich krajinách upadá.
Pre toho, kto je zvedavý, ako sa pohyboval radioaktívny mrak po Černobyle, pridávam link na le Monde:
http://www.lemonde.fr/planete/video/2016/04/20/la-progression-du-nuage-de-tchernobyl-en-une-minute_4905544_3244.html