Deň
predtým sa vyberám na cestu z Klatov. Chvíľu nehlučne ukrajujem zo svojej túry, keď zrazu
funglnová cyklocesta sa rozplýva v poli pri Vrhavči. S nevôľou sa vraciam
na cestu smerom na Bešiny. Aut ma míňa požehnane, ale nechávam sa utešovať
predstavou prázdnych ciest až dôjdem na Šumavu. Doprava sa upokojuje potom, čo
odbočujem na Velhartice. Od teraz až po Sušice zase s radosťou šliapem na
pedále.
Sušice
opúšťam nasledujúce ráno smerom na Kašperské hory. Popravde netrafil som sa na
cyklocestu, ktorá chvíľku improvizovane vedie okolo Otavy. Začal som si sám pre
seba zdôvodňovať, kam tie všetky autá majú namierené. Vodiči sú primerane
ohľaduplný, ale môj pocit sa stále zhoršuje. „ Ešte nie som na tom správnom
mieste J", mi má o trochu zlepšiť náladu.
Začínam si všímať všelijakých maličkostí popri ceste. Najmä Otavu ako sa
z nej stáva horská rieka. Párkrát k nej zídem z cesty, aby som
si oddýchol. Od križovatky na Kašperské hory začína národný park. Po malej
a dosť príjemnej zachádzke na hrad sa vraciam k Otave. Množstvo
prechádzajúcich aut mi občas ani nedovoľuje otočiť sa do protismeru, aby som sa
vrátil k peknému miestu, ktoré som len letmo zahliadol. Nálada sa mi kazí. Kopec od sútoku Vydry
a Modravy zdoláva mňa a radšej sa na neho dostanem pešo lesom. Jediným
príznakom NP je, že pomerne rušná cesta je lemovaná zónou kľudu – bezzásahovým
územím. Už dávnejšie som od istého ekológa počul, že rušné cesty pôsobia
i na diaľku práve svojou hlučnosťou a zvieratá sa tam zdržujú len
poriedko. Tu sa stretávajú z tohto pohľadu dve protichodné oblasti.
Neviem, či rovnako rušivo pôsobí na miestne lesné spoločenstvá takáto premávka
ako v spomínanom prípade, ale isté je, že cyklistovi nijak na pohode
nepridá. Zostali sme v Antýgly a výlet sme si tak skrátili
o dobrých 50km. Pokračovať ďalej na Železnú rudu sa mi už naozaj nechcelo.
Kemp plný motoristov a aj dúhaci, ktorí tu práve mali zraz boli obklopení
autami. Vydra ako si tiekla pomedzi balvany ma však pohladila po duši. Ráno som
sa pustil po prúde dole. Bicykle tu majú vjazd zakázaný, a preto
rešpektujúc to, som sa prešiel pešo, čím som si dal viac času sledovať rieku.
Vodiči dvoch aut, čo okolo mňa prešli, sa tak nezachovali a riadili ich
sediac v sedle. Poučený včerajšou skúsenosťou som viacej rozmýšľal ako sa
vyhnúť hustnúcej premávke a dostať sa vporiadku do Sušíc. Z väčšej časti
sa mi to aj podarilo. Len asi nikomu nebudem odporúčať zviesť sa na bicykli
Šumavou – na vlastné riziko.