Raz sa mi zapáčili.
Neviem, či stále stoja na Mravenečníku v Jeseníkach. Videl som ich pomedzi
hmlu, ktorú okolo seba rozháňali a potom z druhej strany od Veľkých
Losín. Iste kontrastovali s prírodou, a človek ich nemohol prehliadnuť.
Ale ihneď potom, čo si ich všimol mohol sa zase zadívať kúsok ďalej a nechať
ich, nech sa krútia vo vetre.
Keď sa vyberiem
strednými Čechami, mám len málo príležitosti nezapliesť sa zrakom s elektrickým
vedením. Pomedzi jeho drôty vidno svet trochu ináč. Má o niečo menšie stĺpy
ako veterná elektráreň, ale neprehliadnete ho ani na susednom kopci – široko od
neho sú vyrúbané stromy. Možno najviac mi v očiach utkvelo elektrické pole
za Budejovicami.
Krajinu robia
maličkosti, na ktoré sme si zvykli už v detstve a iné na ktoré si
nezvykneme nikdy. Do Prahy cestujem vlakom. Pri Krompachoch si chlapík v kupé
zaspomínal ako na mieste za oknom kedysi stál kopec. Dnes z neho zostalo
ešte torzo a čoskoro možno už ani to nie. Magnezit (alebo niečo podobné)
sa tu ťaží stále.
Inšpiratívna je
tiež Mělnícka vyhliadka na Stredohorie v popredí s chladiacimi vežami
elektrárne.
Zmenám v krajine sa asi úplne nevyhneme, ale citlivý prístup a predbežnú
opatrnosť by sme mali zaviesť aj v iných oblastiach ako je umiestnenie
veternej elektrárne napr. umiestnenie a skladový hál. S trochou irónie
možno práve zmena krajiny človeka od nej oslobodí a bude si môcť hľadať
prácu a usadiť sa kdekoľvek. Ale o to radšej nestojím.